PONIKY

DEJINY KOSTOLA A FARNOSTI

Prvými doteraz známymi  písomnými prameňmi, v ktorých sa Poniky prvýkrát spomínajú, sú listiny z rokov 1282 a 1284. Významným dôkazom stabilizácie obce je vznik cirkevnej správy na území Poník. S veľkou pravdepodobnosťou evanjelizáciu Poník vykonal Rád františkánov konventuálov z neďalekého kláštora v Slovenskej Ľupči, ktorý prispel k vytvoreniu kresťanského spoločenstva, ktoré napokon žiada zriadenie vlastnej farnosti.

 

Prvá písomná správa o fare a farskom kostole v Ponikách je zakladacia listina fary vydaná ostrihomským arcibiskupom Tomášom 26. augusta 1310 v Dömösi (v Maďarsku).

 

Peter a Tomáš, synovia Filipa zo Zvolena, predstúpili pred ostrihomského arcibiskupa so žiadosťou, aby mohli so svojimi poddanými v Ponikách založiť novú farnosť. Obyvatelia Poník museli chodiť na bohoslužby až do Zvolena alebo Slovenskej Ľupče a mnohí zomierali bez spovede. Arcibiskup Tomáš teda poveril magistra Petra, zvolenského farára, ktorý bol zároveň aj ostrihomským kanonikom a administrátorom gemerského archidiakonátu, aby situáciu prešetril. Zvolenský farár poslal arcibiskupovi písomné potvrdenie, že predložená žiadosť bola oprávnená. Ostrihomský arcibiskup Tomáš povolil zriadiť faru v Ponikách a zároveň ju vyňal spod právomoci archidiakona.

 

Pôvodný kostol bol zasvätený sv. Jánovi Evanjelistovi. Rok zmeny patrocínia na sv. Františka Assiského (Serafínskeho) nie je známy. Na základe povolenia ostrihomského arcibiskupa Tomáša bol teda v Ponikách na Stráni – na vŕšku nad dedinou postavený kostol. Kostol je typickou sakrálnou stavbou stredoslovenského banského okruhu z počiatku 14. storočia, ktorá spolu s kostolmi v neďalekom Čeríne, Zolnej a Hornej Mičinej vznikla v rámci  rozsiahlej stavebnej činnosti v kráľovskej Zvolenskej veľžupe, rozvinutej pravdepodobne zásluhou iniciatívy zvolenského župana magistra Donča.

 

Prvé nástenné maľby v kostole na východnej stene lode, víťaznom oblúku a v presbytériu vznikajú v rokoch 1370 – 1380. Najrozsia-hlejšia výmaľba kostola bola roku 1415. Roku 1492 farár Vavrinec na pápežskej kúrii žiada udelenie odpustkov pre tento kostol.

V 16. Storočí – v čase protestantskej reformácie evanjelickí pastori dali nástenné maľby zatrieť bielym vápnom, a tak ich na celé stáročia ukryli pred zrakmi veriacich. V časoch Bočkajových, Betlenových a Tökölyho a Rákociho rebélií bolo mestečko mnohokrát znepokojované a kostol bol vykradnutý. Pokojný život znepokojovala Lutherova reformácia, ktorá rozdelila obyvateľov na dve strany, ktoré nikdy predtým neboli nepriateľské.

 

Najväčšia pohroma postihla Poniky 6. januára 1678 na sviatok Troch kráľov. Turci prepadli mestečko a vyplienili ho. Po odchode tureckého vojska zostali Poniky takmer úplne zničené a vyľudnené. Odvliekli aj farára a úplne vyrabovali kostol.

 

Roku 1802 bol zbúraný strategický múr okolo kostola a materiál bol použitý na stavbu fary. Od roku 1822 bol kostol niekoľkokrát premaľovaný. 1. svetová vojna si vyžiadala okrem obetí na životoch aj vojnovú korisť, keď farnosť musela odovzdať pre potreby armády roku 1914 organové píšťaly a  v rokoch 1915 a 1916 zvony.

 

V 30. rokoch 20. storočia za farára Jekkela boli vykonané statické a zabezpečovacie práce, pričom boli poškodené niektoré fresky. Roku 1958 Slovenský pamiatkový ústav zaradil rímskokatolícky Kostol sv. Františka Serafínskeho do zoznamu chránených umelecko – historic-kých pamiatok. Počas pastoračného pôsobenia pána farára Stanislava Majera (v rokoch 1971 – 1995) bolo uskutočnené rozsiahle reštauro-vanie kostola i nástenných malieb. Boli odstránené všetky negotické nánosy a prvky iných slohov, kostol bol uvedený do pôvodného stavu a nástenné maľby boli odokryté a zreštaurované. Od roku 1995 (po smrti dp. Majera) spravujú farnosť rehoľní bratia Kapucíni.

 

Pre veriacich farnosti je farský kostol predovšetkým domom modlitby a prameňom mnohých milostí prameniacich zo sviatostí. Nádhernú vyše 700 ročnú architektúru a nástenné maľby kostola sv. Františka Assiského v Ponikách chodia veľmi často obdivovať pútnici z celého sveta. Do knihy návštev sa osobne zapísal 11.1.2001 aj princ Charles z Wallesu. Radi doprevádzame akýchkoľvek pútnikov, ktorí chcú na vlastné oči vidieť túto nevídanú krásu a vzdať úctu Bohu v Jeho pozemskom príbytku.